Štartujeme o 8,00, v hostely si dávame raňajky a o 8,30 sme na ceste. Cesta je jednoduchá, kilometre v nohách sa prejavujú až po 10tom kilometri, nestojíme, chceme byť čo najskôr tam, v Santiagu. Užívame si každý jeden krok, vieme, že o pár hodín bude po všetkom. O 13,00 vchádzame do Santiaga, na začiatku mesta sa nám podarilo zablúdiť, nevadí jeden kilometer hore dolu. Cítime Santiago, vidíme veže katedrály, je od nás možno kilometer, dva. Ani nie o polhodinku sme na námestí, sme pred katedrálou, je to tu. Na námestí je niekoľko sto pútnikov, stále nejakí prichádzajú a iní odchádzajú. Podávame si ruky a objímame sa, práve sa splnil ďalší z našich snov. Pozerám na ľudí vôkol seba, sú zničení, unavení, ubolení, ale to, čo vidím v ich očiach vyvoláva vo mne neskutočnú radosť. V ich očiach vidím nádej, títo ľudia to aj napriek únave a bolesti nevzdali. Všetci sme hrdinovia, niektorí viac, iní menej, ale sme. S hrdosťou sa obzeráme po ostatných a oni po nás. Ideme si do centra pre pútnikov po credencial de peregrino. Po vypísaní krátkeho dotazníka a pár otázkach ho dostávam, moje prvé osvedčenie, že som tu bol, niečo čo mi bude navždy pripomínať, že som zrealizoval svoj sen. Ako bonus dostávam i pozvanie k večernej liturgii v katedrále a blahoželanie od zamestnancov centra. Utekáme si prezrieť katedrálu z vnútra, je prekrásna, vidíme monument apoštola Jakuba (keď sa ho dotýkam, cítim niečo veľmi silné). Kúsok pod monumentom sú i jeho pozostatky, na tomto mieste sa mu skláňam a tak blízko Boha ďakujem za všetko a odovzdávam mu trápenia, sny a túžby všetkých Vás. Nikdy som sa necítil byť tak blízko ku Bohu, mám husiu kožu. Na každom kroku cítiť spolupatričnosť, hrdosť, lásku vo všetkých nás zlomených ľuďoch. Carolline nás opúšťa, my s Giovannim sa ideme ubytovať, umyť a rýchlo najesť. Opäť v meste stretáme Carolline aj s jej kamarátkou, zoznámili sme sa a ideme na kávu, kde úžasne kecáme v angličtine. Opäť sa s babami lúčime, s tým, že sa snáď niekedy zasa vidíme. A dievčatá odchádzajú na svoju ubytovňu. Nás s Giovannim to dotiahne do jedného z tunajších malých kostolíkov, kde sa zúčastňujeme svätej omše. Po omši odchádzame na liturgiu pre pútnikov do katedrály. Tam sa všetci predstavujeme a vravíme niečo o sebe (opäť prekonávam svoj strach), ďalej kto chce, môže predstúpiť a vyrozprávať čo na camine zažil, počúvame množstvo príbehov a mne je strašne ľúto, že mnohým rečiam nerozumiem. Pred polnocou sa vraciame z krásnej starej časti Santiaga nazad na ubytovňu. Úžasný deň za mnou, Boh ma musí veľmi milovať. A ráno ešte čerešnička na torte...Fisterra
