Až raz, sme spoločne prijali rozhodnutie, že dosť bolo prežívania a ideme skutočne žiť, rozhodli sme sa pre viac, čo viac, chceli sme maximum, ty si utlmila môj strach a ja som začal riskovať, prestal sa tešiť z istôt, ktoré nás smerovali ku tomu, držať hubu a krok, už bol preč strach z neistého, bol preč strach snívať s otvorenými očami. Ja som opustil svoju zónu luxusu a ty si ma za to odmenila pocitmi doposiaľ nepoznanými a vyplnila si význam slova sloboda. Odvtedy stále žijeme svoje sny, tie nás doviedli až sem, do samého srdca krajiny plnej prekrásnych kopcov, veľkých výšok a nádherných údolí. Stačil prvý výstup a prvý pohľad z tej výšky. Zaľúbili sme sa, obaja. Vedel som, že v tú chvíľu som práve obrovský kus teba stratil. Ani som sa nesnažil ťa prehovárať, vedel som, že tam budeš dokonale šťastná, v tej úžasnej kráse, ktorá presahuje všetko a tak blízko Bohu, práve jemu samotnému, ktorý ťa stvoril. Ty si ma tiež neprehovárala, vedela si, že vždy sa budem za tebou vracať. A tak som ťa tam hore nechal.Vieš, mnohí ťa stratili, zapreli, zapredali, či vymenili, ja však aspoň viem, kde ťa mám. Mám ťa všade na tých kopcoch, všade na mojich potulkách svetom, v tých zázrakoch, ktoré iní nazývajú všednými vecami, všade v mojich priateľoch a vždy, keď som opäť pri tebe, vraciaš sa mi, si opäť mnou a napĺňaš ma tou najčistejšou energiou, najväčšou krásou, najhlbším poznaním a takými pocitmi, ktoré zažije iba ten, kto ti dá slobodu a poslúchne tvoje volanie. Duša je v každom z nás predsa len rovnaká...
Ja aspoň viem, kde ťa mám
Nie je tomu tak dávno, bola si takmer, ako všetky ostatné, spolu sme prežívali naše chvíle, tie krajšie, i tie menej pekné, spolu sme sa tešili z malých radosti a smútili sme po prehrách a sklamaniach, snažili sme sa prežívať a snívať aspoň v noci, nepotrebovali sme meniť svet, stačilo nám iba mať svoju zónu luxusu a vďaka médiám a iným hlúpym vplyvom sme boli zo všadiaľ uisťovaní, že aj tak nám je lepšie akoby sme si zaslúžili.